D&D - Chrám elementálneho zla

Nedávno som bol prizvaný do hry D&D, keďže som geek a mám rád hry na hrdinov, tak som pozvanie prijal a na hru sa dostavil. Hneď ako som došiel tak som zistil že nám mešká GM (Game Master), ktorý sa dostavil asi o 10-20 minút neskôr. Naša herná skupina pozostáva z Chaosa (GM), mňa, Vegiho, Squalla, Momo a Luc (Luc túto hru nehrala, bo sa chcela len pozerať). Potom ako Chaos s Momo prišli, sme sa dali do tvorby postáv. Keďže D&D nehrám až tak často tak som bol v tom trochu stratený. Predsa len som vyrastal na DrD (Dračí Doupě). S veľkou trpezlivosťou nám Chaos pomohol vytvoriť si postavy. Pôvodne som chcel byť Ranger, lenže Squall sa tiež rozhodol pre toto povolanie tak som si zvolil Rogue. Predsa len sa zlodej v parte zíde. S nahádzanými hodnotami som nebol až tak spokojný, ale aspoň som tam nemal žiadne záporne modifikátory. Chcel som byť polovičným elfom, ale to mi nakoniec vyhovorili a stal som sa človekom (ako jediný v parte, zvyšok boli elfovia). Moja postava sa volala Simeon Talbot a bol to šľachovitý opálený elegán so zelenými očami vyzbrojený rapierom, krátkym lukom, päticou dýk a desiatim šípkami. Ako zaujímavosť som si kúpil Bag of Tricks (gray). Začínali sme na štvrtej úrovni, takže sme mali slušný počiatočný kapitál. K Bag of Tricks som si kúpil aj Bag of Holding. Tu som to ale asi dobre nevymyslel, lebo som mal skôr investovať do zbroje.

To bola moja postava. Vegi si zvolil elfieho druida s šedivou pleťou a zelenými vlasmi s ktorých mu trčali vetvičky a lístie. Ako spoločníka mal vlka. Squall si vybral elfiu rangerku ktorá bojuje s dlhým lukom a dýkou (veľmi nešťastná kombinácia, bo nemá poriadnu zbraň na blízko). Momo mala nejakú elfiu bojovníčku. Doteraz neviem podrobnosti, ale zvládala nejaké psychické útoky.

Celá kampaň (ktorá je mimochodom Return to the Temple of Elemental Evil) začína v meste ktorého meno si neviem spomenúť. Niečo ako Vovocong či niečo podobné. V meste sa nestihneme ani len ohriať a už putujeme do mestečka menom Hommlet. Po mesiaci cestovania sa tam dopravíme a začíname naše dobrodružstvo. Ja ako zlodej som okamžite začal získavať informácie o danom meste. Okrem pár mien som viac menej nezistil nič podstatné. Po výdatnej večeri a spánku (Squall a Vegi spali v lese, ja a Momo v hostinci) sme šli na sever do opusteného mesta Nulb. V hostinci som prespal na izbe sám, bo som paranoický zlodej. Cestou do Nulbu sme prespali na polceste v lese pod previsom (lialo jak z krhle) aby sme došli do Nulbu za svetla a nie za súmraku. Ako sme tam spali tak nás prepadla svorka vlkov. Dosť veľká svorka vlkov. Našťastie sme mali v družine druida ktorý ich upokojil zatiaľ čo my sme zobrali nohy na ramená a zdrhali. Ja som naspal asi 5 hodín zatiaľ čo Squall asi hodinu. Vegi nám našiel lístky čaju a spravil nám silný čaj že sme mohli v pohode ísť ďalej.

Zvyšok cesty bol dosť nezaujímavý. Na svitaní sme dorazili do Nulbu kde sme našli opustené mesto postavené na močiari. Stále pršalo a pršať neprestávalo. V celom meste ako tak držali pokope dve väčšie budovy: krčma a obchod s bylinkami. Keďže som zlodej tak mi prišlo logické to tam okukať a zistiť či sa tam nedá niečo cenné nájsť. Ako som vošiel do krčmi tak ma striaslo. Bolo tam chladnejšie než vonku, a to vonku zúril leják s prudkým vetrom. Ale chlad nebol jediné čo ma striaslo. Bolo tam niečo hrozivé a neprirodzené na tom mieste. Stále mi padal pohľad do jedného rohu. Keď už som bol riadne vystresovaný tak som tam vrhol pre istotu dýku. Nič sa nestalo. No nemárnil som čas, zdvihol som dýku a utekal z toho prekliateho miesta preč. Keď som vyšiel von, tak zvyšok družiny na mňa pozrel a uvidelo ako ma striaslo. Momo bola zvedavá že čo sa tam deje, tak tam vkročila. Ledva vstúpila nohou na prah tak oproti nej zaútočil prízrak. Nebyť jej neskonalého šťastia a šikovnosti, tak jej špička meča prebodne srdce a padne na zem mŕtva. Čo je dosť problém v kariére začínajúceho dobrodruha. Meč jej akurát zahral na rebrách. Vidiac toto nebezpečenstvo sme sa vydali ďaleko preč z tohto prekliateho mesta. I keď som si chcel ešte pozrieť ten obchod s bylinkami.

Vydali sme sa smerujúc na severovýchod do chrámu elementálneho zla, ktoré bolo toľko krát rabované dobrodruhmi že je to už prevažne ruina. Ale i tak sme počuli že by sa tam dalo nájsť niečo cenné a že to znova začína ožívať zlom. Keď sme prišli k bráne chrámu tak sme našli opustený chrám, ktorého vráta boli pevne zavreté. Nevidiac žiadne nebezpečenstvo sme sa rozdelili a začali prehľadávať okolie chrámu. Ja som pozeral steny a blízke okolie chrámu aby som videl kade sa tam dá dostať. Squall sa vydal smerom k veži s tým, že by mohol nájsť niečo zaujímavé. Momo sa zdržiavala niekde v mojom okolí, i keď je pravda že si nepamätám čo presne robila. Vegi šiel pozrieť kríky na úplne opačnom konci pozemku. Ako sa priblížil bližšie tak začul funenie. Dokonca jeho vlk začal vrčať. Vegi, odvážny to druid, sa pripravil na najhoršie. Zaprel sa do zeme a kryl sa štítom. Vyčkával že čo na neho zaútočí. Čo však nečakal, bolo tonové monštrum v tvare diviaka ktoré sa na neho vyrútilo plnou silou. Šanca že stretneme tohto hrozivého diviaka bola veľmi malá, ale stalo sa tak. Vegi, urastený to druid, Veľký dokonca aj na elfa, nezvládol sa ubrániť tomuto kolosu a utrpel ranu, že druhá podobná by ho skolila. Druid sa však nevzdával, zakričal o pomoc a pustil sa do boja s obludou. Nemal inú možnosť. Ak by bežal do bezpečia príšera by ho dobehla a nabrala na svoje hrozitánske kly, čo by bol koniec života tohto hrdinského elfa. Druid však nestrácal hlavu. Zatiaľ čo sme bežali z plných síl na pomoc, prikázal svojmu vernému vlkovi nech zaútočí na beštiu zozadu. Zlodej a bojovníčka bežali skrz celý dvor najkratšou cestou akú našli. Bojovníčka chvíľu rozmýšľala či by nebola rýchlejšia cesta naskrz chrám. Nakoniec jej došlo že by to trvalo dlhšie než ten chrám obísť. Elfia chodkyňa bežala z podstatne bližšieho miesta. Keď už sa dostala na dostreľ, ihneď brala svoj dlhý luk do rúk. Natiahla tetivu rýchlejšie ako by smrteľník dokázal zahliadnuť a vystrelila šíp na beštiu. Šíp bol ledva na pol ceste k svojmu cieľu a už bola tetiva napnutá s novým šípom. I keď je chodkyňa skúsená lukostrelkyňa, ktorá zasiahne na čo sa zahľadí, v tom zhone zle chopila luk ktorí jej pri pustení tetivy vypadol z rúk posielajúc šíp na prázdno do lesa. Druid sa chopil svojho meča a zahnal sa na beštiu. Zasiahol ju priamo do krku. Diviak ma však tuhý krk a rana ho akurát poriadne vyburcovala do zúrivosti. Vlk útočil na zadné nohy, no stále to bolo málo na toto monštrum. Druid sa uhýbal útokom beštie a sem tam uštedril ranu mečom. Druid bol však na konci so silami a diviak našiel malé okienko v druidovej obrane a zaútočil. Kla my prebodla bok a nešťastný druid od agónie odpadol. Jeho verný vlk zaskučal ako to videl. To už sa zvyšok družiny blížil aby ho zachránil. Zlodej sa zastavil hneď ako bol na dostrel, uchopil luk a vystrelil na beštiu. Šíp letel a zasiahol ju do oka. No táto rana ju však neskolila. Beštia mala v sebe ešte veľa síl. Chodkyňa sa len tak tak dostala k druidovi a začala zastavovať krvácanie. Ako každý chodec i ona vedela ako schopne zastaviť ranu. Skôr ako sa beštia stihla zahnať na chodkyňu či druida, bojovníčka zaútočila svojím mečom a udelila ranu ktorá beštiou otriasla. Monštrum sa však nedalo a ranu opätovalo. Ten kusanec by slabšiu povahu prepolil v páse. Nie však Eleanor, udatnú a bojmi zocelenú elfiu bojovníčku. Rana jej spôsobila šok, ale stáť dokázala. Beštia už strácala na síl čoho využil vlk a prekusol jej hrdlo. Bolo to víťazstvo nad beštiou, no za vysokú cenu. Druid bol síce stabilizovaný, no nebol z najhoršieho vonku. Bol na tom veľmi zle. To že pršalo tomu tiež nepomáhalo. Chodkyňa síce vedela zaviazať rany, či sa postarať o ranených, no nie za takýchto podmienok. Museli sme si nájsť prístrešok v ktorom by sme sa postarali o druida. Chodkyňa, zbehnutá v prežívaní v prírode, vytiahla svoju dýku a stiahla diviaka z kože. To nám dalo dobre 2 siahy na výšku i na šírku prístrešku. Nabrali sme mäsa čo sa dalo a ja som zobral kly beštie na pamiatku tohto víťazstva. Vedeli sme že tu zostať nemôžme, tak sme šli do hlbín lesa.

V lese sme upevnili kožu o strom, čím nám poslúžila ako prístrešok. Bojovníčka vytiahla z batohu držania suché drevo z ktorého sme si spravili oheň. Týmto sme boli schopný sa najesť a zabrániť prechladnutiu. Druid ležal nehybne a v bezvedomí na svojom lôžku. Bude trvať veľa dní kým príde k vedomiu a ešte viac kým sa zotaví. Po par hodinách sme však zahliadli až nepríjemne povedomí obrys. Príliš nápadne sa podobal predchádzajúcemu majiteľovi nášho prístrešku. Pomaly sa obrys blížil a ako bol bližšie tak sme pociťovali väčšiu a väčšiu hrôzu. Avšak po chvíli sme zahliadli ďalší obrys. Vedľa beštie kráčala žena v koženom brnení a s módnym účesom ako mal náš priateľ druid. Po tom ako sme si vymenili pár slov sa nad súkmeňovcom zľutovala a vyliečila ho. Pokarhala ho za neschopnosť vysporiadať sa s tvorom prírody a odišla. Druid síce pri vedomí, ale zďaleka nie pri sile, začal úpenlivo meditovať aby nabral síl na liečivé kúzla. Prírodnou mágiou vyliečil seba i Eleanor v rekordnom čase. Keďže sme boli už pripravený, tak sme si ešte uvarili kly ktoré som ukoristil, vydlabali ich a tým si spravili schopné rohy na pitie. Krátko na to sme sa zbalili a kožený prívesok zložili. Kožu som si odložil do svojho batohu a vykročili sme smerom k chrámu.

Pokračovanie nabudúce...